Končiace sa prvé desaťročie tohto storočia je početnejšie na viaceré významné malokarpatské výročia, ako po iné roky. Jedným z nich je aj tohtoročné 800. výročie najstaršej písomnej pamiatky, v ktorej sa spomína aj predchodca dnešného Pezinka. Autor tohto príspevku si považoval za česť a povinnosť zároveň, priblížiť zahraničnej i domácej širšej verejnosti jubilujúce malokarpatské lokality v tohtoročnom medzinárodnom zborníku Studia Academica Slovaca.

Spomínam to preto, lebo tento zborník je menej dostupný v domácom prostredí. Z textu spomínaného článku by som rád odcitoval jednu z myšlienok, ktorá môže byť v niečom východiskom aj pre tento príspevok. Okrem iného som tam napísal - ,,ak náš súčasný najvýznamnejší znalec slovenských a malokarpatských vín – profesor Fedor Malík tvrdí, že srdcom vinohradníckej oblasti Malých Karpát je malebná kráľovská Modra, je to síce pravda, ale zároveň treba dodať, že potom obe susedné vinohradnícke a kráľovské mestá treba rovnako primerane charakterizovať. Podľa nášho názoru, ak Modra je srdcom tejto vinohradníckej oblasti, potom – použijúc erbovú (heraldickú) terminológiu – Pezinok tvorí jej štít a napokon Svätý Jur predstavuje jeho klenot. Takto spolu nám tieto tri kráľovské mestá vytvárajú symbolicky vinárske erb, ktorý poskytuje kľúč k poznaniu malokarpatského vinohradníctva a vinárstva v minulosti“. Týmto konštatovaním by som rád vyjadril jednu dôležitú tézu, o ktorej platnosti som presvedčený. A to, že počiatky vinohradníctva pod Malými Karpatmi majú spoločné korene, podobnú históriu a bohatú tradíciu. Netreba pri tom preceňovať, či podceňovať význam a dôležitosť jednotlivých miest a ostatných vinohradníckych lokalít. Veď napríklad Vinosady oslavujú v tomto roku taktiež osemstoročnicu, hoci sa svojou históriou sotva môžu porovnávať so susedmi Pezinkom, či Modrou. Pravdou však zostáva, že spomínané tri slobodné kráľovské mestá, nachádzajúce sa v centrálnej časti malokarpatského horského hrebeňa zohrávali – nebojím sa to vyjadriť – ak nie rozhodujúcu, tak podstatnú úlohu pri rozvoji tejto jedinečnej  ,,vinárskej pentapolitany“ (Bratislava, Sv. Jur, Pezinok, Modra a Trnava) a v mnohom participovali aj na vzostupe rozmachu Bratislavy i Trnavy.

Osemstoročnica Pezinka je príležitosťou vrátiť sa k niektorým otázkam jeho najstarších dejín. Hoci jestvuje staršie i fundované novšie vydanie dejín mesta, predsa zostávajú viaceré otázky a problémy otvorené. Je zrejmé, že tak skoro sa nedočkáme nového - ,,generačného vydania“ vedeckých dejín mesta – bude to určite jedna z úloh veľmi aktívneho Mestského múzea, ktorého pracovníci v posledných rokoch prispievajú veľkou mierou k objasňovaniu práve najstarších dejín Pezinka. Vinohradníctvo bezosporu zohrávalo zásadnú úlohu pri rozvoji mesta v minulých storočiach. Inak to nebolo ani pri jeho začiatkoch. Napriek markantnému pokroku vo výskume tejto disciplíny v posledných desaťročiach, ani tu nemáme ešte vždy úplne detailne preskúmané všetky procesy a javy. Nejde pritom len o faktografiu, či akési rámcové sledovanie minulosti, ale skôr o poznanie zásadných vývinových etáp, pre ktoré nemáme k dispozícii ani základnú pramennú bázu. Ak by sme chceli zmapovať tieto stále ešte ,,biele miesta“ na mape poznania pezinského vinohradníctva a vinárstva, išlo by predovšetkým o tieto kľúčové okruhy problémov:

• pezinské vinohradníctvo 13 storočia – najmä málo poznaná tradícia pred r. 1208, oživenie a rozmach po príchode nemeckých hostí  - kvalita dobového vinárstva podľa úrovne právnych noriem a existencie (domácich) dutých mier na víno – pokračujúci rozmach až po získanie statusu oppida
• úloha Grófov z Pezinka s Sv. Jura pri rozvoji stredovekého vinohradníctva mesta a jeho najbližšieho okolia
• negatívny vplyv striedania majiteľov mesta a panstva Pezinok (zálohovaním) v 16.stor., nielen pre udržanie úrovne vinohradníctva, ale aj procesu získania výsad slobodného kráľovského mesta
• recepcia viničného práva ,,ius montanum, Bergrecht“ a jeho pezinská modifikácia a uplatňovanie v praxi
• otázka ,,nemožnosti identifikovať“ sortiment pestovaných odrôd pred 19. storočím a miesto samotoku v novovekom vinárstve
• a napokon obnovovanie rozsahu plôch pestovaného viniča po napadnutí fyloxérou a snaha po prekonaní tejto najvážnejšej krízy vo vinohradníctve a vinárstve v poslednej tretine 19. a na začiatku 20. storočia

Z načrtnutej palety bádateľských okruhov a problémov pochopiteľne najviac lákajú počiatky pezinského vinohradníctva a najviac otázok je spojených práve s 13. storočím, kedy už máme, hoci veľmi skromne, ale predsa zachované prvé písomné pramene. Problematike počiatkov vinohradníctva sme sa venovali na širšom pozadí vývinu malokarpatských miest približne pred dvanástimi rokmi vo vyžiadanom referáte na konferenciu, ktorá sa konala na tému ,,Stadt und Wein“. Konferencia bola (v roku 1995) v jednom zo stredísk dolnorakúskeho vinohradníctva v Kolsterneuburgu. Cenné na tejto konferencii bolo, že sa po prvýkrát na takéto medzinárodné odborné fórum dostala problematika vývinu malokarpatských miest vo vzťahu s rozvojom vinohradníctva s možnosťou porovnania nielen s dolnorakúskym, burgendlandským, štajerským, či slovinským vývinom, ako aj možnosť komparácie s niekoľkými nemeckými vinohradníckymi oblasťami (najmä moselskou). Vo svojom príspevku som vtedy ilustroval vývin v malokarpatskej oblasti predovšetkým na príklade Bratislavy a Modry. Už vtedy som si uvedomoval, že k Pezinku sa budem musieť v budúcnosti vrátiť. Čas na splnenie vtedajšieho predsavzatia nastal, vlastne až teraz. Príčinou vtedajšej absencie podrobnejšieho pohľadu na počiatky pezinského vinohradníctva bola skutočnosť, že k najstaršiemu pezinskému vinohradníctvu máme zachované dve listiny z roku 1295. Je síce pravdou, že ani dnes nemáme k dispozícií nič novšie, ale nastal (dozrel) čas na analýzu a využitie možnosti komparácie novších poznatkov v rámci vývinu vinohradníctva v susedných lokalitách i v rámci širšieho malokarpatského regiónu. Konkrétne môžeme pritom nadviazať na staršie výskumy a interpretácie Dariny Lehotskej, Jána M. Dubovského a Juraja Žudela. Čo nám teda poskytujú spomínané dva pramene?

V prvej listine vtedajších majiteľov panstva i Pezinka grófov Pavla I. a Kozmu II. (synovia Kozmu I.) sa potvrdzujú dohady s trnavskými majiteľmi vinohradov v Pezinku a podmienky, za akých môžu slobodne obrábať svoje vinice a odvážať úrodu z nich, pričom sa konkrétne stanovujú presné finančné čiastky. Pokiaľ išlo ďalšie poplatky z titulu viničného práva (hôrneho) – ius montanum, Bergrecht (quod vulgaliter purgrecht) – platili ich majitelia vinohradov v naturálnom stave i v peniazoch – za celú vinicu to boli dva okovy vína a dva denáre. K tomu treba prirátať ešte ďalšie poplatky – mýtne za vyvezenie vína z mesta (šesť denárov za každú nádobu). Už len z jednoduchej sumarizácie odvádzaných poplatkov je na prvý pohľad zrejmé, že rozvíjajúce sa vinohradníctvo muselo byť výhodné pre obe zúčastnené strany – zemepánov i cudzích (trnavských) vlastníkov viníc.

V druhej zachovanej listine, datovanej v tom istom roku (r. 1295) sa dozvedáme ďalšie informácie o vtedajšom stave pezinského (bratislavského, ba čiastočne aj malokarpatského) vinohradníctva. Medzi pezinskými zemepánmi a Bratislavčanmi, ktorí vlastnili vinohrady v Pezinku, dochádzalo zrejme k častým nedorozumeniam (podobne ako s Trnavčanmi) a bolo treba stanoviť presné podmienky a tým vylúčiť spory. Základom bolo stanovenie poplatku 40 denárov ročne za obrábanie celej vinice (grófom) a 2 denáre pisárovi. Po splnení týchto podmienok môžu cudzí majitelia svoje vinohrady slobodne obrábať. Druhým zdrojom sporov bolo odvážanie úrody v čase oberačiek. Ešte pred vinobraním si museli zaplatiť poplatok od každej celej vinice 80 denárov zemepanskej vrchnosti a 2 denáre pisárovi. Tým sa vlastne finančne vyrovnal rozdiel za obrábanie vinice na 120 denárov ročne ako pre Trnavčanov. Z hľadiska fungovania viničného práva bolo dôležité, že od každej vinice odvádzali 2 urny vína na spoločné ,,hôrne“ (viničné právo). Častým predmetom sporov boli aj oberačky hrozna a odvoz úrody z Pezinka. Preto v tejto listine sa upravovali konkrétne podmienky. Majitelia vinohradov museli požiadať zemepána (ich úradníkov) tri dni vopred pred vlastným zberom hrozna s tým, že až po ich súhlase mohlo začať vinobranie. Bolo to potrebné preto, lebo bratislavskí vinohradníci pri odvoze úrody za každú nádobu naloženú na voz platili taktiež poplatky.

Aké poznatky a závery môže z týchto konkrétnych údajov kritický historik vyvodiť (urobiť) ?

1. v prvom rade to svedčí o značne vyspelej úrovni pezinského vinohradníctva, ktoré už funguje na spísaných pravidlách. Platilo to síce len pre cudzích majiteľov, o domácich majiteľoch vieme toho málo, ale aj to nepriamo potvrdzuje kvalitu dopestovaného hrozna a finálneho produktu – vína, lebo ináč by také finančné náklady bratislavskí i trnavskí majitelia neboli schopní znášať.
2. získané poznatky o pomeroch koncom storočia nám umožňujú predpokladať (podobne ako pri Bratislave a Rači), že pezinské vinohradníctvo (podľa stavu peňažných poplatkov) sa nemohlo vyvinúť a zafixovať v priebehu niekoľkých posledných rokov tohto storočia, ale bolo výsledkom vývinu v dlhšom období – viacerých desaťročí, čím sa posúva hranica počiatkov vinohradníctva niekde na začiatok 13. storočia, pravdepodobne aj skôr, hoci nemáme o tom zachované správy – to však neznamená, že nejestvovalo, skôr naopak
3. hypotéza o tom, že počiatky pezinského vinohradníctva siahajú pred r. 1208 dokazuje podľa nás aj skutočnosť, že ťažšie by trnavskí mešťania – majitelia vinohradov v pezinskom chotári ich získali po r. 1208 vo väčšom počte, teda až od nového zemepána Tomáša. Je menej pravdepodobné, že ten by si na svojich majetkoch zrejme neusadzoval práve ,,cudzích mešťanov“. Toto nevylučuje pritom fakt, že ako jednotlivci cudzí (trnavskí i bratislavskí mešťania) mohli získať vinice aj za jeho života i jeho potomkov. Mohlo to byť dedením ai.. Z toho sa dá jednoznačne predpokladať, že štruktúra majiteľov vinohradov tu musela byť už pred rokom 1208, teda aj pred príchodom hlavného prúdu kolonistov po tatárskom vpáde
4. záujem o toto územie ,,terra Bozyn“ nepriamo potvrdzuje, že v tomto priestore museli byť nielen vhodné bioklimatické podmienky pre pestovanie viniča a pravdepodobné priaznivé aj terénne predpoklady resp. dobré podmienky (po fáze klčovania porastov) pre kultivovanie pôdy vhodnej na výsadbu viniča
5. prítomnosť nemeckých hostí (vinohradníkov) dokazuje aj to, že sa prvýkrát v malokarpatskom regióne dozvedáme o existencii vinohradníckeho práva s názvom v nemčine (purgrech/bergrecht), čo jednoznačne podľa nás dokazuje, že tu už mali nemeckí majitelia vinohradov prevahu a preto sa začína používať jeho názov popri tradičnom (domácom) zvykovom práve (písomne nezachovanom) – viničnom, pereckom práve – ius motanum
6. tak ako potvrdili výskumy o právnom vývine v okolitých vinohradníckych oblastiach (na južnej Morave a ostatných častiach Uhorska), že viničné právo mohlo byť ,,kodifikované“ až na istej úrovni ekonomických, majetkových a právnych vzťahov, teda podľa stupňa rozvinutosti vinohradníctva tej – ktorej oblasti. Doklady o uplatňovaní a používaní viničného práva koncom 13. storočia poukazujú skôr na staršiu vinohradnícku tradíciu, ako o nej máme zachované písomné doklady
7. o vyspelosti vzťahov a celkovej úrovne nás presvedčia už aj výrazná majetková diferenciácia – reálne jestvovali majitelia celých, polovičných a štvrtinových vinohradov. Z toho sa dá usudzovať, že napriek pokračujúcej výsadbe nových vinohradov – na tých starších – rodiacich, hospodárilo viac vinohradníkov. Dôvody mohli byť jednak tie, že rozsah pôvodne celých vinohradov sa znižoval napr. dedením, predajom časti vinohradu ai., na druhej strane aj v tomto období to bola otázka dostatku finančných prostriedkov, lebo náklady na vybudovanie novej vinice a ich návratnosť trvala dlhšie, ako u iných poľnohospodárskych činností
8. hádam najpresvedčivejšími dokladmi o kvalite a vyspelej úrovni vinohradníctva je existencia (dutých) mier na meranie množstva vína: - džber, cibrio, okov, urna, hradný okov, hôrny okov, či zber/czuber. Práve otázka mier naznačuje nástup rozvoja mestského typu vinohradníctva v stredoveku a plne platí naša vyššie vyslovená téza o spoločných počiatkoch malokarpatského vinohradníctva. Ak aj tu Bratislava zohrávala zásadnú úlohu plne to platí aj o používaných mierach na víno. Už v poslednej štvrtine 13. storočia sa stretávame popri bratislavskom okove (z r. 1271) s názvami jednotlivých miestnych mier, tak máme okov doložený – trnavský (r. 1270), svätojurský (r. 1278), pezinský (r. 1295) a račiansky (r. 1296). Základom teda podľa výskumov profesora Alexandra Húščavu bol bratislavský okov, od ktorého si určili jednotlivé lokality svoje vlastné miery – okovy, spravidla to bolo 5/4 pôvodného bratislavského okovu. Tento mal od 13. storočia dva varianty – zrejme starší a väčší s obsahom 65,82 litra a menší (používaný takmer až do konca feudalizmu) s obsahom 54,29 litra. Nie je bez zaujímavosti, že práve tento druhý variant ,,bratislavského okovu“ svojím obsahom bol totožný s budínskym a neskôr podľa nariadenia kráľa Žigmunda z roku 1405 sa stáva jednotnou celouhorskou mierou tekutín.
9. aj vinobranie – spôsob a organizácia začiatku oberačiek hrozna ako výsledok celoročného vinohradníckeho cyklu, etapa odvozu úrody – hrozna, či muštu, ako aj odvoz vína z Pezinka, taktiež rozsah používaných sudov, rovnako obohacujú naše dosiaľ veľmi kusé znalosti o agrotechnike pestovania viniča v 13. storočí
10. a napokon netreba zabúdať na jeden dôležitý fakt – Pezinok sa nachádza v centrálnej časti malokarpatského regiónu a bol osídlený a budovaný na starej prirodzenej ceste spájajúcej po východnom podhorí Malých Karpát obe slobodné kráľovské mestá Bratislavu a Trnavu (odtiaľ nadväznosti na tzv. českú cestu i cestu na Považie ai.). Aj táto výhodná sídlištná poloha je nezanedbateľným faktorom, či predpokladom rozvoja pezinského vinohradníctva a vinárstva v ranom stredoveku.

Ak by sme chceli na záver stručne sumarizovať na základe vyššie spomínaných hodnotení úroveň a miesto pezinského vinohradníctva je zrejmé, že jeho počiatky a neskorší stredoveký rozvoj vytvorili dobré predpoklady pre novoveké vinohradníctvo, ako jednej z najdôležitejších hospodárskych činností slobodného kráľovského mesta.

Prof. PhDr. Jozef BAĎURÍK, CSc.

Filozofická fakulta Univerzity Komenského, Bratislava